Jdi na obsah Jdi na menu
 


Bol Štedrý večer a všade bolo krásne ticho. Nič sa nehýbalo, ani myš. Toto sa ale nedialo pred Vianocami v roku 1995 v rodine Combs. Šestnásťroční chlapci sedeli na konci schodov a počúvali, ako sa ich rodičia hádajú. "Nesmieš nás nechať v takejto brynde!" počuli svoju matku kričať a potom videli vyjsť z dverí jej manžela. Dvojčatá odišli do svojích izieb a šli spať. Ale predstavy krásnych Vianoc s celou rodinou boli ďaleko od toho, na čo mysleli. Ich otec bol alkoholik a veľa ich nenaučil. Ale v 16ke, to boli len slušní chlapci. A ak bola jedna vec, ktorú sa od svojho otca naučili, tak to, ako nikdy nič neznamenať... D´alšie ráno zišli chalani zo schodov a pod stromčekom videli len málo darčekov a uplakanú maminku. Joel k nej prišiel. "Vráti sa späť, maminka?" zašeptal Joel. Pomaly zakrútila hlavou. "NIE!!!! On... On sa musí vrátiť! On je náš ocko!" jačal Benji. "Benji, ukľudni sa." povedala jeho mamka ticho. Benji sa šiel zavrieť do svojej izby. Niekoľko málo ďalších týždňov bolo pre nich mučením. Jedného dňa po škole, Benji vstúpil do svojej izby a zamkol dvere. Sedel na svojej posteli a vzal si do ruky svoj nôž. Chvíľu tam len sedel s nožom na zápästí. Ešte chvíľu sedel, ale potom zišiel zo schodov. Objal Joela a povedal mu: "Milujem ťa. Zbohom!" pustil ho a šiel znovu do izby. Joel tam len stál, nevedel, čo má povedať alebo urobiť. Keď Benji prišiel do izby, schytil svoj nôž. Práve, keď si ho dal k zápästiu, vstúpil Joel. "Benji, ak odídeš, ako to tu zvládnem?" povedal Joel a začal plakať. Benji odhodil nôž a Joel sa vedľa neho posadil. Benji položil svoju hlavu na Joelovu hruď. Joel ho objal a povedal "Zvládneme to. Spoločne sa z toho dostaneme"

(O 3 roky neskôr)

Benji držal telefónne číslo a ruky sa mu triasli. Číslo jeho otca. Dostal ho pred niekoľkými dňami, ale nemal odvahu mu zavolať. Sedel na svojej posteli a strnulo hľadel na číslo. Myslel si, že keď otcovi zavolá, je možné, že ich rodina bude zasa pohromade. Jeho život by bol normálny. Konečne by dostal to, po čom túžil už niekoľko uplynulých rokov. Nakoniec nabral odvahu a vytočil číslo. Zazvonilo to trikrát a potom to vzal muž. "Haló!" to bol jeho ocko. "Ocko?" povedal Benji vratkým hlasom. "Josh?" "Nie, oci. Tu je Benji." povedal a potlačil slzy. Otec nerozpoznal jeho hlas. "Ó! Benji, prečo mi voláš?" "Chýbaš mi, oci. A myslel som si, že možno by sme sa mohli ísť prejsť a možno by sme stihli i večeru." "Nie." toto malé slovo rozbilo všetky Benjiho nádeje. "Nie, nemôžem. Mám dobrý obchod a spôsob môjho života je zasa skoro obyčajný. Chcem na vás zabudnúť." Benjimu spadla slza na tvár. "Ja... Milujem ťa, oci. Buď pozdravený!." zavesil telefón, a len tam chvíľu sedel . Potom zaboril tvár do dlaní a ticho plakal. Zaspal a zobudil ho až Joel, keď búchal na jeho dvere. Utrel si oči a otvoril. "Hej! Benji. Je všetko v poriadku?" Joelov starajúci tón urobil Benjimu trochu lepšie. "Hej, Joel. Je mi dobre. Joel, Potrebujem s tebou hovoriť. Chcem, aby si sa posadil." Benji nepovedal Joelovi, ani nikomu inému, že volal ockovi. '"Tak čo se deje, Benji?" Benji pozeral na zem, potom do Joelových očí. Objal ho a povedal, "Joel... Ja... Ja som volal ockovi. Spýtal som sa ho, či by sa nevrátil, aby sme žili zasa spoločne. Mohli by sme byť znovu rodina. On... On povedal..." Joel sa rozčúlene spýtal "povedal ÁNO?" Benji nechcel bratovi zlomiť srdce, ale nemohol mu zaklamať. Benji ho znova objal a pozrel sa na neho. Nemusel mu čokoľvek povedať. Joel poznal odpoved´. Potom len plakali vo vzájomnom objatí. "Milujem ťa, Benji" "Milujem ťa tiež, Joel." "čo sa stalo s našou rodinou, Benji?" "Neviem." "Nemôžeme to takto brať." "Joel, raz sme si povedali, že cez toto prejdeme. Zvládneme to, spoločne" "Benji, si všetko, čo mám." "A ty si tiež všetko, čo mám, Joel." Benji a Joel se navzájom objali. Celí boli zmáčaní slzami. Benji pustil Joela. Hľadal odpoveď, ale jeho oči nič nehovorili. Boli potichu, pripadalo im to ako večnosť. Potom Joel povedal, "ďakujemi ti, Benji." Benji sa len na svojho brata usmial a povedal," ďakujem ti, Joel.''

(O 6 rokov neskôr)

Chalani boli v Severnej Karolíne na cestách. Boli celý deň zavretí, a tak sa Joel rozhodol ísť do kina. Vyšiel z budovy kina, sám, ako obyčajne. Bolo dosť skoro a on sa rozhodol, že si trochu prejde mesto. Keď šiel dole po ulici, vrazil do muža, ktorý držal veľa sáčikov. Muž ich pustil a tak sa Joel zohol, aby mu pomohol. "Prepáčte mi to." povedal Joel, keď zbieral potraviny. "To je v poriadku."povedal muž. Joel si všimol eště niečo ležiace na zemi a zobral to, pritom tomu venoval letmý pohľad. Zistil, že je to občianka "Combs?" čo?" Joelovi nikdy, až do tej doby tak neiskrili oči. "Ocko?" muž otočil svoju tvár preč. Oči sa mu zaliali slzami. "To si ty!" povedal Joel. Len na neho pozeral. "Ospravedlňujem sa, ale ja musím ísť." "Ocko, ja..." "Joel, nerob to. Ospravedlňujem sa." "Ale ocko..." Jeho otec len odišiel. "Ocko, prosím, neodcházaj odo mňa znovu." Jeho otec ľahko odchádzal. Len mierne otočil hlavu a povedal "Nerob mi to. Vieš, ako je to ťažké ťa vidieť? Nemôžem sa pozerať na televíziu a vidieť ťa tam." Joelove oči boli mokré. "Prisahal som, že ťa nenávidím, oci. Ale nie je to tak, ja..." "Nehovor to Joel. Pretože to nie je pravda. Nemôžeš ma milovať." Jeho otec len odišiel. "Oci.Oci, prosím ťa! Prosím!" jeho otec sa ani neotočil. Len stále šiel. "Nenávidím ťa!" kričal ešte Joel. "Prisahám Bohu, že ťa nenávidím! Ako môžeš?!? Ako mi toto môžeš urobiť! Ja som tvôj syn!" Jeho otec odišel uplakaný. "Milujem ťa." šeptal Joel. "Milujem ťa tak veľmi." Joel len plakal. Nemohol tomu uveriť, ale stalo sa to. Bolo po všetkom. Nikdy so svojím otcom neboli rodina. Už by nikdy nechcel mať svojho otca pri sebe. Nikdy.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

:(:(:(......

(dia, 12. 9. 2009 21:07)

ten je ale hnusenj upa me to dojalo:(k slzam...:(sou statecny sem rada ze to zvladli...sou nejlepsí

O JOOJ :(

(krutééé, 22. 2. 2009 18:12)

CHUDATKA... JA BY SOM HO NENAVIDELAAAA.. TY KKS.. HUDBA NAS DRZI NAD VODOU :D:DD

strasne

(barbora, 23. 1. 2009 10:23)

Ked to citam zacnem plakat! Ako im to mohol urobit

....

(BENJAHOLE, 28. 11. 2008 23:25)

no jo..smutne....ale su to fakzt dobry bratia...kks...mat takeho brata...

fuuha

(mario, 20. 8. 2008 22:49)

velmi smutne ale zvladli to a to je hlavne

no..

(katuska, 30. 7. 2008 21:45)

ja este stale placem.. a skoro vzdy ked sa zapocuvam do emotionaless.. kruty text to ma...

fihaaaa

(viky13, 13. 7. 2008 22:59)

taq benji a joel su moje naj lasqy!!!vobec som netusila ze oni mali taqy zivot.....ked som citala tie riadky taq mi vyskocila slza....dojimavy pribeh!!!

fuuuha

(fightstar, 21. 4. 2008 22:22)

Som nevedel, ze az take huste to bolo :(

oou

(kukaa, 3. 2. 2008 17:38)

smutnee .ja som si ale poplakala. ten ich otec je ale ......eehm

smutne

(sisaaa, 13. 1. 2008 21:22)

ja neviem co mam ktomu dodat statocne sa drzali! a ten ich otec.....no ja som plakala!!!

klasnee

(renushaa, 29. 12. 2007 14:57)

Nechapem ako im to mohol urobit!!!!!!!!!
Nechapem!!!
Je to hroozne smutnee veelmi

tak tak...

(riot, 22. 6. 2007 19:45)

Dvojčatá sú jednoducho úžasní. Ja si ani neviem predstaviť, čo by som robila na ich mieste...:(

:-(

(Lucyl, 22. 6. 2007 16:17)

Bože...je to smutné....ale je iste veľa takýchto rodín. Je len na nás, ako zvládneme naše utrpenie a či nás to zocelí. Bolesť robí človeka silnejším a odolnejším, no nikdy by sa z nás nemali stať existencie bez štipky citu a empatie. To je môj osobný názor. Obdivujem Joela a Benjiho za to, že to svojím spôsobom všetko zvládli.

aj ty?

(riot, 17. 6. 2007 17:01)

mne niečo hovor :(

..oh..

(Joel-ova, 17. 6. 2007 16:45)

plakala som pri tom :(